Autor: Sanslenom

Ach, tie krásne letné chvíle, keď na slnku sa ako olej pražíme. Pred nami len morské míle… A do blba jak tupci hľadíme. Telá lenivé a nečinné… Na dovolenke si všetko dovoliť smiem. Jesť predsa ľudia musíme. Tak obžerme sa každý deň. Potom odfukovať na lehátku pupkom… Leniví jak psi… Pri nežných hádkach postaviť vlasy dupkom… Také […]

Keď ťa už v živote nebaví, že proti vetru močíme. Tak vyprázdnime hlavy. A jednoducho skočíme… Uzavretí v sieti byrokracie. Ventilátory a kancelárske priestory. Tak si to teda skočíme… Na vysoké skaliská cez slnečné obzory. Otvoriť krídla… A byť vtákom, čo jediný krát lieta. A v jedinom páde obsiahnuť, všetko šťastie sveta. […]

Zo slnečnej energie žiť. A všetko mať v paži. Nič nerobiť… …a len tak ležať na pláži. Veselé slnečníky. …nič nás tu neťaží. Všade detské výkriky. A len tak ležať na pláži. Čľapot vody a cudzie jazyky. Človek sa tu o nič nesnaží. Lenivosť a iné zlozvyky… A len tak ležať cez deň na pláží. A potom zase len tak […]

Vlny píšu poéziu, a každý ju číta sám. Pod hladinou fantázie. Otvoriť svet morských brán. Ponoriť sa do vĺn… Na perách slanosť všetka. Počkať si na spln, a počúvať, čo more šepká. Tak píšem, píšem poéziu, poéziu o mori. A morský vietor rozfúka, všetko čo v nás bolí…

Tu a teraz nechať to staré odísť…. Cez slzy pošepnúť zbohom. Do srdca dovoliť novému prísť, šťastiu, čo čaká za ďalším rohom. Nechajme sprachnieť minulosť… Vytrhnúť spomienky… Bolesti bolo už akurát dosť ! Na duši ostali kamienky. Nespravili sme nič zlé… Tak odhoďme tú ťažobu. V živote je tvrdé zápisné. A výčitky do hrobu. […]

Som šťastný… Svet krásny… A šťastie sa skrylo, aj v tejto básni. Slnko svieti, láska nás hreje. Keď je človek šťastný, tak sa tu smeje… A to šťastie si my dvaja, ponechať musíme. Je vzduch, ktorý dýchame, no nikdy nechytíme. Šťastie je len mihot lúča. Šťastie je drobunká mláka. Šťastie je vlastne hazard, čo každého z nás láka. […]

Prázdna fľaša… Povie, čo v nás drieme. No krásne je len to, že zajtra zabudneme. Tak hľadáme pravdu… Pijeme bohémy. A zajtra vstávame, opitý na zemi. A tie prázdne fľaše… Súdia nás aj žalujú. Tam na dne pohára, ľudia ľudí milujú. A vtedy keď, posledná hviezda dohára. Človek nájde šťastie, aj na dne pohára…

Nenávidím vaše pravidlá… Veď aj Vám sa musia hnusiť. Radšej utopím v svojom, ako vo vašom dusiť. Nenávidím vaše pravidlá… A debilné činy… Aj mňa raz znenávidíte preto, že som iný. Väznení zvykom v klietkach… Tá klietka je však nelogická. Ako ryby chytené v sieťkach, no moja aspoň utopická… Nenávidím Vás… […]

Otvorte krídla anjeli… Prišiel ten čas… Leťte akoby ste vedeli, že letíte posledný raz… Otvorte krídla ! Na cesty nebeské. Ponad ľudské sídla… Bytosti anjelské. Len leťte ! A duše poletia s vami… Pozdravujte v inom svete, od plačúcich za oknami. Tak leťte… Leťte ponad štíty bielych hôr. A nezabudnite ! Nezabudnite na […]

Sadíme kvety, aby raz zvädli. A z okrasných drevín, spravíme metly. Píšeme poéziu, čo raz nevyjde z knižnice. A romány, na zaprášené police. Plodíme deti, aby zomreli. Všetko tu raz končí, na smrteľnej posteli. Tak nech stvoríme hocičo, hocičo krásne. Všetko ľudské raz skončí, a niekto tu zhasne. Sadíme stromy, a porežú ich píly. Len keď […]