V krajine jednej z tisíce,
tam v žiare lámp i ulice,
stál muž v tieni „měsíce“,
len on a vôňa škorice.
Stál, opustený bez odpovede,
človek odporný aj sám sebe,
tam vo večnosti, v súhvezdí medvedice,
len on a vôňa jej škorice.
Chápajúc, že láska nepozná hranice,
keď posledná slza padla na líce,
ešte hrdo pozdravil zornice…skočil,
skočil a svet precital vôňou škorice.
Stratila podstatu skrutka bez matice ?
Posledná časť morskej hviezdice ?
Len tichom v machu praslice,
bol nekonečnosťou vo vôni škorice.
A tam v krajine jednej z tisíce,
tam v žiare lámp i ulice,
stál anjel v tieni „měsíce“,
a krehko bozkal na líce,
ju, ženu s vôňou škorice.
Celá debata | RSS tejto debaty