Na poli ostal len staručký roľník,

a prstami prechádzal po úrode.

Tu dopadol mesačný svit,

na človeka, čo zasvätil sa pôde.

Bezbranný je človek bez úrody,

zhynie zviera, zomrie kvet.

Ťažko by sa nám žilo bez pôdy,

a pôda si nás vezme späť.

Sme vlastne len chodiace kusy zeminy…

Tak načo nám je pomník ?

Všetci sa vraciame do hliny.

Tak rozmýšľal staručký roľník.

Rodíme sa ako súčasť ľudského plemena,

a tá zem má meno pokiaľ človek žije.

Raz vrátime sa do pôdy bez mena,

 a človek ho stratí, keď zhnije.

Všetci sa vrátime do všeobecna.

Tak prečo potom vlastne žijeme ?

Aby sa naplnila podstata nekonečná,

aby sme prišli do zeme. 

Dostali sme do rúk hlinu,

a je na nás čo z nej spravíme.

Môžeme byť králi, bozkávať milú,

alebo utopiť sa vo vínne.

A na poli ostane len staručký roľník,

a bude prstami prechádzať po úrode.

Tu dopadne mesačný svit,

na Boha, čo nepatrí pôde.