Na zastávke č.3 v zime zastavil sa Boh,

ten večný nemenný, jeden z tých troch.

Len ticho sedel a pozeral vôkol,

a v snehu napočítal tisíce ľudských krokov.

Tam v zastávke č.3 sa boh zamyslel,

prečo  ľudstvo ako také vôbec vymyslel.

Dal im všetko nebo, lásku, nekonečné zemské  préria,

A tých bláznov omnoho viac fascinujú baktérie.

Boli hlúpi ? Veď ich tvoril na svoj obraz,

no ľudia až príliš milovali vlastný odraz.

V snehu ostala tisícka uponáhľaných krokov,

budú musieť utekať aj o miliardu rokov ?

Vlastne sa tu už raz zastavil Boh,

Večný frajer, jeden z tých troch.

Tiež si sadol a pozeral vôkol,

a aj púšť vtedy hladila tisícka krokov.

A kde sú tie kroky ? Zmizli ? Fúkal vietor ?

Ani tá púšť už nie je púšťou a on vie to.

Vedia dejiny ich mená ? Mali snáď hriech ?

Ponáhľali sa cez púšť a dnes sú iba sneh.

Sneh vydrží viac ako ľudia čo večne kráčajú,

skáču, šprintujú  či bezcieľne behajú.

Tisíce krokov v jeho dokonalom diela a každý sám,

Nájdite prosím aspoň jeden, čo by zato stál.

Kým rozmýšľal prešli okolo kňazi , mníšky, rebeli,

všetci veriaci no ani jeden neveril.

Tak na zastávke č. 3 zostal len Boh sám,

ako pri stvorení sveta, len ničota a pán.

A tak ľudia zajtra zastaví sa Boh,

sám nekonečný jeden z tých troch.

Asi si sadne a bude pozerať vôkol,

A  v prachu ciest napočíta tisíce krokov.

…a nič sa nezmení…

…ľudia budú chodiť zasnení…

… bude zase iba nezvaný hosť…

…ešte dobre, že aspoň Boh má trpezlivosť…