Slnko pričarilo zemskú nehu.

Padajúci list,

v poslednej mláke snehu.

Bláznivosť večnosti,

prítomnosť okamihu,

tiché bytie prejavujúce svoju silu.

… a my ľudia sme stále nič nepochopili.

Lavička pri brehu,

v tieni Amstrongových krokov…

Zapredali nádheru,

generácie robotov.

Vinníci vojny ? Kolektívna vina.

Páni tvorstva ? Najväčšia to špina.

… preto, že ľudia zase nič nepochopili.

Synovia otrokov,

investori do plotov

deliac celú planétu,

každý svoj kus parketu

Dobijú vesmír ? Dobili svet.

Len ľudská hlúposť, inej niet.

… A prečo to ľudia stále nechápu ?

Dostali majstrov ?

A nepočúvali.

Dostali knihy?

Nečítali.

Dostali pravdu ?

A ani jej neverili.

…a ľudia nepochopili ani sami sebe.

Prečítaš túto báseň raz, prečítaš tisíc krát,

no nepochopíš moju kritiku.

A o tisíc rokov už nebude zase mať logiku.

Preto nie sú dôležité slová, slová prázdne.

Najpodstatnejšie medzi riadkami viazne.

A to svetlo sveta neuvidí.

… no, možno ľudský rod nie je stavaný na pochopenie.

Chaos v podstate nie je chaotický,

boh excentrický,

svet politický

a raj idylický.

Múdrosť len v štyroch princípoch viazne,

pokoj, prázdno, ticho a vnútorne šťastie.

… a len to musí ľudstvo pochopiť.

Slnko pričarilo zemskú nehu.

Padajúci list,

v poslednej mláke snehu.

Bláznivosť večnosti,

prítomnosť okamihu,

tiché bytie prejavujúc svoju silu.

… a ty človek si zase nič nepochopil.