Tristo mužov bránilo Termopyly,
Len tristo hájilo grécke hradby.
Neslávny tým, že žili.
Slávny tým, že padli.
Nenávideli a milovali…
Dnes sú všetci mŕtvi.
Pre lásku bojovali…
A zradil tristo prvý.
No dejiny sa asi opakujú drahá,
Lenže dnes tú neležia mŕtvi chlapi.
Sme tu len my dvaja,
a ďalší milión a piati…
Som tristo prvý a tak musím zradiť,
No zrádzam len sám seba.
Vážne som Ťa mal rád,
Ale škoda, nebolo treba…
Snáď zabudnem,
veď zabudlo už tristo.
Možno ťa milovali…
No boli len číslo.
Tak aj ja budem len slza alebo úsmev,
Maličký plamienok.
Drobná čiarka,
v tvojom denníku spomienok.
Možno stačil dotyk pier,
možno stačilo pramálo.
Možno zopár slov…
A niečo by z nás zostalo.
Chcel som tak veľa ?
Byť jediný…
Len ďalší do počtu.
A ja medzi nimi.
No vždy som veril, že som lepší,
že vo vrecku mám právo robiť ta šťastnou.
Bez duše prázdnou,
no vnútorne krásnou.
Mohli sme zaspávať pod hviezdnou oblohou.
Sledovať západy Slnka a hoc aj behať nahí po poli.
No spravila si chybu,
postavila si brata bratovi.
Toto nie je ľúbostne vyznanie…
Už nechcem byť ako tie ovce.
Je to list na rozlúčku…
Neplač, len žiadne smutné konce.
Už svitá a ja si budem musieť odpustiť…
Celá debata | RSS tejto debaty