Nad hrobom zosnulých stoja plačúci,

toto však nie sú slzy ľútosti.

Všade len krik a bôľ srdcarvúci,

no boja sa vlastnej smrteľnosti.

Tak aj na nás príde, smútok, žiaľ i náreky,

prídu s našou pominuteľnosťou.

Žijeme ako by sme tu boli na veky,

no nespútaný smrteľnosťou.

Žijeme ako by neexistoval koniec,

a pritom sa ho všetci bojíme.

Posledné zbohom, položia veniec,

a zaprajú sústrasť rodine… 

Potom chváliť, že koľko si len drel,

no pritom si celý život pil.

Je nepodstatné ako si mrel,

podstatné je ako si tu žil.

Možno budú nosiť čierne šatky,

ale ty už dávno nájdeš smrteľnosť.

Ľudský život je predsa krátky,

no človek je tu na večnosť…