Slnko pričarilo zemskú nehu.
Padajúci list,
v poslednej mláke snehu.
Bláznivosť večnosti,
prítomnosť okamihu,
tiché bytie prejavujúce svoju silu.
… a my ľudia sme stále nič nepochopili.
Lavička pri brehu,
v tieni Amstrongových krokov…
Zapredali nádheru,
generácie robotov.
Vinníci vojny ? Kolektívna vina.
Páni tvorstva ? Najväčšia to špina.
… preto, že ľudia zase nič nepochopili.
Synovia otrokov,
investori do plotov
deliac celú planétu,
každý svoj kus parketu
Dobijú vesmír ? Dobili svet.
Len ľudská hlúposť, inej niet.
… A prečo to ľudia stále nechápu ?
Dostali majstrov ?
A nepočúvali.
Dostali knihy?
Nečítali.
Dostali pravdu ?
A ani jej neverili.
…a ľudia nepochopili ani sami sebe.
Prečítaš túto báseň raz, prečítaš tisíc krát,
no nepochopíš moju kritiku.
A o tisíc rokov už nebude zase mať logiku.
Preto nie sú dôležité slová, slová prázdne.
Najpodstatnejšie medzi riadkami viazne.
A to svetlo sveta neuvidí.
… no, možno ľudský rod nie je stavaný na pochopenie.
Chaos v podstate nie je chaotický,
boh excentrický,
svet politický
a raj idylický.
Múdrosť len v štyroch princípoch viazne,
pokoj, prázdno, ticho a vnútorne šťastie.
… a len to musí ľudstvo pochopiť.
Slnko pričarilo zemskú nehu.
Padajúci list,
v poslednej mláke snehu.
Bláznivosť večnosti,
prítomnosť okamihu,
tiché bytie prejavujúc svoju silu.
… a ty človek si zase nič nepochopil.
Celá debata | RSS tejto debaty