Na poli ostal len staručký roľník,
a prstami prechádzal po úrode.
Tu dopadol mesačný svit,
na človeka, čo zasvätil sa pôde.
Bezbranný je človek bez úrody,
zhynie zviera, zomrie kvet.
Ťažko by sa nám žilo bez pôdy,
a pôda si nás vezme späť.
Sme vlastne len chodiace kusy zeminy…
Tak načo nám je pomník ?
Všetci sa vraciame do hliny.
Tak rozmýšľal staručký roľník.
Rodíme sa ako súčasť ľudského plemena,
a tá zem má meno pokiaľ človek žije.
Raz vrátime sa do pôdy bez mena,
a človek ho stratí, keď zhnije.
Všetci sa vrátime do všeobecna.
Tak prečo potom vlastne žijeme ?
Aby sa naplnila podstata nekonečná,
aby sme prišli do zeme.
Dostali sme do rúk hlinu,
a je na nás čo z nej spravíme.
Môžeme byť králi, bozkávať milú,
alebo utopiť sa vo vínne.
A na poli ostane len staručký roľník,
a bude prstami prechádzať po úrode.
Tu dopadne mesačný svit,
na Boha, čo nepatrí pôde.